„Správne vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“ Práve táto veta bola hlavnou myšlienkou besedy, ktorá sa uskutočnila dňa 14. 10. 2013 na Evanjelickom kolegiálnom gymnáziu v Prešove a zúčastnili sa jej žiaci z prímy, sekundy, tercii a kvarty. Celý tento deň bol venovaný zrakovo postihnutým ľuďom, ktorí z určitého dôvodu sa stali nevidiacimi a žijú svoj život napriek tomuto obmedzeniu.
Možno by ste chceli pomôcť nevidiacim ľuďom, avšak si netrúfate, lebo neviete ako. Poprípade im spontánne pomôžete, ale tak nešikovne, že svojou dobre mienenou pomocou dosiahnete pravý opak. Určite máte mnoho otázok ohľadom života zrakovo postihnutého človeka, ako môže čítať, písať, ísť po schodoch, do obchodu, ako má vedieť, akej farby je dané oblečenie, keď sa oblieka, alebo ako rozpoznať peniaze pri platení…. To bol dôvod, prečo som sa aj ja rozhodla dopomôcť k zorganizovaniu tejto besedy pre našich žiakov, aby ich otázky boli zodpovedané.
Pracovníci z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska objasnili žiakom na základe bielej paličky, ako sa môžu zrakovo postihnutí ľudia pohybovať a orientovať v priestore, ktorý nepoznajú. Ďalej nám vysvetlili ako zistiť farbu oblečenia, a to pomocou prístroja, ktorý vie rozoznávať farby, svetlo a tmu. Taktiež sme sa dozvedeli zaujímavé informácie o Braillovom písme, jeho histórii a čo je základom tohto písma. Otázky od žiakov sa týkali aj toho, ako nevidiaci vedia rozlíšiť peniaze. Aj na túto otázku bolo zodpovedané. Pri rozlišovaní mincí je dôležitý hmat človeka a na zistenie hodnoty papierovej bankovky existuje prístroj, ktorý vie zistiť hodnotu bankovky. Žiaci sa stali na pár minút nevidiacimi a vyskúšali si chodenie po schodoch s bielou paličkou, zisťovali svoju schopnosť rozlíšiť mince a pomocou prístroja zisťovali, aký je dátum a koľko je hodín. Najviac ich zaujal práve mobilný telefón, ktorý bol tak upravený, aby aj nevidiaci človek mohol telefonovať a písať SMS-ky. Tieto aktivity a rôzne informácie dopomohli žiakom k tomu, aby si uvedomili, že keď je človek zrakovo postihnutý, tak sa nemusí odčleňovať od spoločnosti a môže sa tešiť zo života.
Na záver by som sa chcela poďakovať pracovníkom z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska so sídlom v Prešove, ktorí si našli čas a prišli nám porozprávať o živote zrakovo postihnutých ľudí a ukázali nám rôzne pomôcky, ktoré sú veľmi dôležité pre nevidiacich a slúžia im k tomu, aby aj oni mohli mať plnohodnotný život napriek tomuto postihnutiu. Vďaka patrí aj pani profesorke Mgr. Erike Beňovej a pani profesorke Mgr. Anne Demčákovej, ktoré sa podieľali na zorganizovaní tejto besedy.
autor: Miroslava Horenská