V dňoch 17. a 18. júna 2022 popradská únia nevidiacich podnikla dvojdňový poznávací zájazd do Kremnice a Banskej Štiavnice. Projekt „Poznávajme krásy Slovenska“ tak pokračuje a stáva sa veľmi obľúbeným podujatím pre zrakovo postihnutých ľudí v našej organizácii.
Do mikrobusu nášho vodiča pána Brincka nastúpilo 24 účastníkov pod vedením Mariána Martona za účinnej asistencie jeho dcéry Katky. Velenie prešlo do ich rúk z poverenia predsedu Mariána Zvaleného, ktorý zájazd starostlivo pripravil.
V Kremnici so stovkami schodov nás už čakali v Múzeu mincí a medailí NBS. Odvážnejší sfárali s prilbami do šachty, aby spoznali podmienky ťažby tohto vzácneho kovu. Samotní baníci sa dožívali iba 30 – rokov, zatiaľ čo bohatstvo a lesk kovu poslúžili ako vždy mocným. História mesta ako aj ťažba sa viaže k roku 1348 za vlády Karola Róberta z Anjou. Na vrchných poschodiach nás lektorka poučila o pôvode platidiel počínajúc hrivnami, neskôr florénmi, denármi, toliarmi, grajciarmi aj grošmi, vyskytujúcimi sa už iba v rozprávkach, povestiach a historických románoch. Potom to bola Mária Terézia, ktorá zaviedla papierové peniaze. Nasledovali ďalšie storočia s československými a slovenskými korunami, tiež striedavo a po roku 1945 s platidlami v ČSR, SR a nakoniec dnešné eurá. Záujemcovia si mohli vyraziť na pamiatku za ohlušujúceho buchotu aj vlastné mince.
Posedeli sme si pri morovom stĺpe, ochutnali Atkáryho Kremnické krumple a hore vŕškom,- všetko je tu takto – sme došli do múzea gýčov. Nazbierali tu spolu vyše 3000 milých maličkostí, ale najviac nás zaujalo nádvorie s reliéfmi známych slovenských humoristov s výraznou črtou svojich nosov. Myšlienka vedie k festivalu známemu ako Kremnické gagy. Na radosť lektora vyfotili sme sa s prstom na nosoch. Vyškriabali sme sa po schodoch aj do zámku s vyhliadkou na okolie a v kostole sv. Kataríny sme počúvali výklad o bohatej histórii mesta, ktoré sa nerozrástlo, lebo je veľmi hornaté, utopené v zeleni (a zlata už tu nieto).
Čas sa rýchlo naplnil a tak sme sa odobrali na ubytovanie do penziónu Veterník. Tých je tu asi šesť s rôznym počtom hviezdičiek.
Čo s večerom na novom mieste? Toho sa ujala skvelá Gabriela Veselá s manželom Slavom a Katka samozrejme so svojou mladou neúnavnosťou. Postarali sa o hudbu, spev , tanec, výborné slivkovo-tvarohovo-makové koláče a ráno o aperitív. Prestali bolieť aj ubolené nohy a zabudli sme aj na vek.
Nasledujúci deň sme sa ocitli v striebornom meste, Banskej Štiavnici.
Známe je centrum s dominantou morového stĺpa a patrónkami baníkov – sv. Barbory a Kataríny na Trojičnom námestí. Boli sme v múzeu minerálov, opäť v podzemí s poznaním o ťažbe a atribútoch baníkov, ale aj o osobnostiach, odborníkoch, napr. Dionýz Štúr z našich geológov. Prechádzali sme úzkymi uličkami okolo chýrnej Banskoštiavnickej akadémie preslávenej v celej Európe. Zaujalo nás aj evanjelické lýceum, kde študoval Andrej Sládkovič, tesne spojený so Štiavnicou a svojou Marínou. Múzeum lásky s jeho veršami patrí k dominantám mestečka. Oslovili aj ďalšie objekty, ako synagóga, evanjelický kostol, nadživotná socha Andreja Kmeťa, zakladateľa slovenského múzejníctva a napokon po krátkom oddychu aj zrekonštruovaná Kalvária, po ktorej vystúpili skoro všetci účastníci za spevu mariánskej piesne.
Nasledovala posledná etapa cesty za krásami nášho Slovenska. Pri návrate domov míňali sme Donovaly, kde pred tridsiatimi rokmi významní muži vyhlásili Zvrchovanosť Slovenskej republiky, a to 17. Júla 1992. S neodmysliteľnou panorámou našich Tatier v horúcom podvečere. Nakoniec nás čakal oddych v Krajinke, salaši pri Ružomberku. Z únavy prebrala pútnikov vôňa pagáčikov a chleba, mliečnych špecialít ako ovčieho syra, bryndze, nití atď. Nikto neodišiel naprázdno, všetkým sa ušlo z bohatej ponuky salaša.
Sýti a spokojní sme dopíjali posledné kvapky minerálky. Katka zbierala zálohované fľaše. Doznievali únavou pojaté hlasy a v cieli pri Únii rozlúčka, priateľská, úprimná s veľkou vďakou a poďakovaním za prežité. Za poznaním a peknými zážitkami spriaznených účastníkov tohto zájazdu. Slovensko je naozaj prekrásne.
Autorka: Ľudmila Hrehorčáková